Od bábok k obeti: Noc Stravinského modernizmu, 5. apríla 2025: Premiéra Stravinského baletov Petruška a Svätenie jari v divadle SĽUK, so Slovenským ľudovým umeleckým kolektívom (SĽUK) Bratislava
Reflexie Dr. Simony Noja-Nebyla v tvorivom dialógu s Borisom Nebylom
Mali sme tú česť zúčastniť sa premiéry Stravinského Petrušku a Svätenia jari v divadle SĽUK v Bratislave v podaní SĽUK-u (Slovenský ľudový umelecký kolektív), slovenského národného folklórneho súboru. SĽUK, založený v roku 1949, sa stal najvýznamnejším profesionálnym slovenským folklórnym súborom s cieľom uchovávať, interpretovať a rozvíjať slovenské ľudové tradície – najmä prostredníctvom tanca, spevu, krojov a rozprávania príbehov. Hoci vychádza z tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK v priebehu rokov rozšíril svoj umelecký jazyk – niekedy začleňujúc súčasné, divadelné, ba dokonca baletné prvky do svojich predstavení. Je predovšetkým národným folklórnym súborom, no je známy aj tým, že posúva hranice kreativity – čo robí jeho inscenácie diel ako Petruška či Svätenie jari obzvlášť výnimočnými, keďže tieto diela nepatria do tradičného folklórneho kánonu, no môžu byť pretvorené cez jeho jedinečný pohľad.
V nekonvenčnom choreografickom výklade sme boli svedkami spolupráce profesora (Igor Holováč, choreograf Petrušku) a jeho bývalej žiačky (Hana Vidová, choreografka Svätenia jari). Táto inscenácia nepredstavila len dve tanečné diela, ktoré predefinovali hudbu a tanec 20. storočia (pôvodná produkcia vznikla v spolupráci Stravinského, Fokina a Benoisa pre Ballets Russes Sergeja Ďagileva v Paríži v roku 1911), ale zároveň kládla výzvy 21. storočia v oblasti vzdelávania a umeleckosti.
S použitím Goetheho poznania – že „každý počuje iba to, čomu rozumie“ – si trúfame tvrdiť, že všetci tvorcovia a spoluautori večera prenikli do svojich diel s hlbokým premýšľaním a emóciou, čím na javisko priniesli jedinečné, často skryté aspekty ľudskej duše. Najsilnejšie dojmy, ktoré po spadnutí opony doznievali, boli bohaté a viacvrstvové: umelecké odkazy o tom, ako pohanské rituály stále rezonujú v nás skrz hudbu a pohyb; ukážka vzdelávania ako spolupráce medzi učením a vyučovaním; inovatívne použitie baletného jazyka na rozšírenie repertoáru tradičných tanečných súborov; vznik výnimočných predstavení s tancom v hlavnej úlohe – v reálnych finančných podmienkach; a rozvoj miestnych talentov pri vytváraní individuálneho choreografického prejavu cez interpretáciu univerzálnych kultúrnych tém.
Petruška
Prvý balet večera, Petruška, v choreografii Igora Holováča, „rozpráva príbeh troch bábok s ľudským srdcom, oživených kúzelníkom počas karnevalu v Petrohrade. Petruška (napoly komická, napoly tragická postava) sa zamiluje do Baleríny, no prehráva súboj o jej srdce so silnejším Mourom. Pôvodný príbeh troch bábok nesie hlboké, stále aktuálne posolstvo. V súčasnej interpretácii pribúda aj téma manipulácie: každý sa môže stať bábkou v rukách manipulátora, no každý sa môže aj manipulátorom stať.“
Petruška je postava bohatá na symboliku a archetypálne významy – komická aj tragická zároveň – vysmievaná, no schopná hlbokého citu. Možno ho vnímať ako tragického klauna alebo svätého blázna – postavu, ktorú ostatní odmietajú a podceňujú, no je schopná niesť emocionálnu pravdu a morálny vhľad. Kristián Sorokáč ako Petruška vyvoláva empatiu cez svoje utrpenie a autenticitu – napriek tomu, že je „len“ bábkou. V jeho interpretácii vidíme aj rebela, toho, kto nezapadá do spoločenských noriem a odporuje uloženým rolám – duša uväznená v tele, ktoré mu nepatrí, bojujúca proti ovládaniu až do smrti. Kristián Sorokáč nám umožňuje predstaviť si, že aj bábka môže cítiť, milovať a trpieť – čo vyvoláva otázku: ak to dokáže bábka, prečo by to nedokázal aj človek?
Balerína v Petruškovi je tiež fascinujúca postava, zapadajúca do určitých archetypov. Je kľúčovou postavou v emocionálnom a príbehovom oblúku baletu a podobne ako Petruška, aj jej rola umožňuje rôzne výklady. Aj keď nekoná so zlým úmyslom, jej krása a náklonnosť (spočiatku venovaná Petruškovi, no rýchlo sa presúva k Mourovi) sú katalyzátormi tragických udalostí. Predstavuje ideál lásky, ktorý je pre Petrušku nedosiahnuteľný. Sofia Bendovská interpretuje túto postavu skôr ako nevinnú bytosť než múzu – je objektom túžby Petrušku aj Moura. Obaja ju vidia ako ideál krásy a lásky – pasívny symbol toho, po čom túžia, no nemôžu to mať. Nie je zlá, ale jej správanie a romantické rozhodnutia rozpútajú konflikt medzi Petruškom a Mourom. V mnohých ohľadoch si neuvedomuje hĺbku Petruškových citov, ani tragédiu, ktorá sa okolo nej odohráva – čo Sofia Bendovská veľmi dobre vystihla.
Mour, v podaní Dominika Lukáča, predstavuje antagonistu, ktorý Petrušku prekonáva a zosmiešňuje. Je objektom Petruškovho žiarlivého hnevu. Predstavuje tyranskú silu, ktorá ničí Petruškov citový svet. Ako protivník v milostnom trojuholníku je symbolom temnejšej stránky ľudskej povahy: agresie, rivality a nespútanej vášne. Zatiaľ čo Petruška je duchovný, citový, Mour zosobňuje potlačené inštinkty a fyzickú silu, ktorú Petruška nedokáže uplatniť.
Kúzelník, v podaní Vladimira Frištika, je ten, kto bábky oživí a uvádza ich do pohybu. Riadi ich osudy, hoci si to samy neuvedomujú. Vytvára svet, kde sa tragédia odohráva, no sám zostáva citovo nezainteresovaný. Je to majster manipulácie – postava na pomedzí božskej moci a ľahostajnosti, čo odhaľuje temnejšie vrstvy nášho vnímania osudu.
Scéna a kostýmy Petra Čaneckého čerpajú z Benoisovho konceptu prepojenia ruskej ľudovej tradície s emocionálnym symbolizmom. Namiesto farebného chaosu fašiangového jarmoku sme však vtiahnutí do metamoderného „pocitového štruktúrneho rámca“, kde sa tradícia prelína s inováciou. Bežné objekty ako stoličky sa stávajú súčasťou príbehu – prostriedkami i zbraňami.
Dramaturgia Petrušku, podpísaná Evou Gajdošovou, zohrala zásadnú úlohu pri vytváraní emocionálnej a naratívnej hĺbky predstavenia. Kombinácia folklóru a psychologickej hĺbky umožnila nadčasový i súčasný zážitok z príbehu, kde je každá slza bábky zároveň našou vlastnou.
Svätenie jari
Svätenie jari malo svoju premiéru v roku 1913 (hudba: Igor Stravinskij, choreografia: Vaslav Nižinskij, libreto: Stravinskij a Nicholas Roerich) ako pôvodná produkcia pre Ballets Russes v Théâtre des Champs-Élysées v Paríži.
Od začiatku bolo Svätenie jari koncipované ako balet – radikálny a prelomový. Zobrazovalo pohanské rituály vrcholiace obetným tancom vyvolenej devy. Stravinského rytmická komplexnosť a Nižinského revolučná choreografia z neho urobili jedno z najšokujúcejších a najvplyvnejších tanečných diel v dejinách.
Svätenie jari v choreografii Hany Vidovej je svedectvom choreografickej odvahy niesť oheň minulosti a pretvárať ním budúcnosť.
„Igor Stravinskij čerpal tému svojho diela z mytológie obdobia, keď pohanské rituály dominovali ruskému životu. Každý rok bola jar rituálne vykúpená ľudským životom, a iba tak, podľa povery, mohla byť zaručená plodnosť zeme po zime. Obsahom baletu je pohanský pohľad na prebúdzanie prírody po zimnom spánku a obnova ľudského života prostredníctvom obety vyvolenej bytosti. Starí veštci sedia v polkruhu a sledujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetujú bohu jari, aby získali jeho priazeň. V tejto adaptácii však jej staršia sestra vezme osud do vlastných rúk – rozhodne sa obetovať namiesto nej. Tento čin premieňa príbeh na drámu o sile sesterskej lásky, o voľbe a o tom, kto napokon nesie bremeno obety.“
Vidovej verzia Svätenia jari je explicitne inšpirovaná pohanskými rituálmi – najmä myšlienkou obetného rituálu na zabezpečenie obnovy zeme. Jej choreografia sa dotýka tém, ktoré zostávajú silné aj dnes: telesný rituál, v ktorom sú pohyby tanečníkov uzemnené, rytmické a kolektívne – pripomínajúce starodávne kmeňové tance. Radosť je zmiešaná s nebezpečenstvom, strach s obetou. Aj keď dnes už tieto rituály nevykonávame doslovne, cítime ich silu – ich rytmus, kolektívnu emočnú energiu, akoby sme sa dotýkali niečoho zakódovaného hlboko v kolektívnom nevedomí.
Téma Vyvolenej, ktorá sa obetuje, je archetypálna. Vzbudzuje nadčasové otázky: Čo musíme obetovať, aby mohla prísť zmena? Aká je cena prežitia alebo pokroku? Tieto otázky sú stále aktuálne, aj keď už neveríme v doslovné obety. Ako sa v technologizovanom svete znovu napojiť na rytmy prírody?
Ako v nás pohanské rituály stále rezonujú cez hudbu a pohyb?
Hoci boli tieto balety vytvorené na začiatku 20. storočia, stále k nám prehovárajú, pretože sa dotýkajú archetypálnych skúseností: lásky, moci, obety, osudu, komunity, smrti a túžby po transcendentne. Duch Petrušku, ktorý sa na konci objaví – či už posmešne alebo smutne – evokuje myšlienku, že duch prežíva ďalej, že emocionálna pravda nemôže byť zabitá. Pripomína nám starodávne viery o nesmrteľnosti duše a o tenkej hranici medzi svetmi počas sviatočných dní.
Premiéra Stravinského Petrušky a Svätenia jari v divadle SĽUK v Bratislave v nás prebudila niečo hlbšie – pripomenula, že pod modernou fasádou našich životov tieto staré rituály stále bijú v nás. Rozumieme im dostatočne na to, aby sme ich mohli „počuť“? Alebo ich „počujeme“ ešte predtým, ako ich pochopíme?
Čo znamená ukážka vzdelávania ako spolupráce medzi učením a vyučovaním, ktorá zdôrazňuje jemné puto medzi tým, čo učiteľ zamýšľa, a tým, čo žiak pochopí?
Ukážka vzdelávania ako spolupráce medzi učením a vyučovaním poukazuje na to, že učenie nie je jednosmerné odovzdávanie vedomostí, ale spoločný, dynamický výmenný proces. Učiteľ prináša poznanie, vedenie a inšpiráciu, no to, ako ich žiak prijme, pochopí a stelesní, závisí od jeho skúseností, citlivosti, kreativity a interpretácie. „Jemné puto“ označuje neviditeľné vlákno spájajúce úmysel a porozumenie – to, čo chce učiteľ odovzdať, a to, ako to žiak vníma a pretvára. V kontexte choreografie a tanca sa toto puto stáva viditeľným a poetickým: profesor (ako Igor Holováč v Petruškovi) tvorí s určitým zámerom, zakoreneným v tradícii alebo jeho filozofii. Žiačka (ako Hana Vidová v Svätení jari) tieto poznatky prijíma a rozvíja – pridáva vlastnú víziu, prispôsobuje ich novému kontextu, možno ich aj spochybňuje alebo pretvára.
Predstavenie sa tak stáva živým stelesnením tohto procesu. Ukazuje, ako sa poznanie vyvíja, keď je odovzdávané ďalej. Uctieva základy položené mentorom, no zároveň poskytuje priestor pre originalitu žiaka. Potvrdzuje, že skutočné vzdelávanie nie je napodobňovanie, ale interpretácia a transformácia. V tejto inscenácii dialóg medzi Holováčom a Vidovou – jemný, rešpektujúci, no zároveň osobitý – dokazuje, že učenie nie je o vytváraní kópií, ale o pokračovaní. Je to krásny dôkaz toho, že vzdelanie žije cez dôveru, vrstvené porozumenie a umeleckú odvahu.
Obe choreografie – Petruška aj Svätenie jari – ukazujú, ako sa jazyk klasického baletu dá použiť nie ako obmedzenie, ale ako flexibilný a expresívny nástroj, ktorý obohacuje umelecký repertoár tradičných tanečných súborov.
V Petruškovi Igor Holováč pretavil klasickú štruktúru do pohybu vedeného postavou, čerpajúc z expresívnej baletnej techniky a zároveň integroval prvky pantomímy a štylizovaných folklórnych gest. Jeho prístup rešpektoval korene tradičného baletného idiómu, no zároveň ho rozšíril tak, aby obsiahol rozprávanie príbehov dotýkajúcich sa súčasných tém ako identita, manipulácia či odpor. Výsledkom bola svieža interpretácia, ktorá pôsobila zároveň známo aj nanovo aktuálne.
V Svätení jari Hana Vidová posunula pohybový slovník ešte ďalej – spojila presnosť akademického baletu s drsnou, uzemnenou fyzikalitou, typickou pre súčasný alebo dokonca rituálny tanec. Týmto spôsobom vyzvala tanečníkov aj divákov, aby balet vnímali ako zmyslový, kolektívny a elementárny zážitok, ktorý dokonale rezonuje s pôvodnou silou Stravinského hudby. Jej dielo rozšírilo predstavu o tom, čo všetko môžu baletné súbory uvádzať – presahujúc klasické naratívy k existenciálnym, rituálnym a emocionálne intenzívnym obsahom.
Táto produkcia ukázala, ako môže inovatívne používanie tanečného jazyka slúžiť zároveň ako most k tradícii a cesta k evolúcii – rozširujúc výrazové možnosti tradičných tanečných súborov vrátane klasických baletných základov ich tanečníkov. Zároveň zdôraznila dôležitosť podpory domáceho talentu a poskytovania priestoru pre mladých choreografov, aby si rozvíjali vlastný umelecký hlas.
Diela Igora Holováča a Hany Vidovej, hoci každé odlišné, čerpajú z univerzálnych kultúrnych tém – lásky, obety, identity, premeny – a pretvárajú ich do hlboko osobných choreografických interpretácií. V tomto procese ukazujú schopnosť artikulovať jedinečný pohľad, formovaný mentorským vedením aj kultúrnym dedičstvom.
Tento tvorivý dialóg medzi tradíciou a inováciou potvrdzuje silu vzdelávania, spolupráce a miestneho autorstva pri formovaní živej a na budúcnosť orientovanej tanečnej krajiny. Spolu obe choreografie ukázali, že tradičné tanečné súbory sa môžu vyvíjať nie opustením svojich koreňov, ale ich reinterpretáciou – premenou zdedených foriem na silné nástroje pre súčasný umelecký výraz.
Obsadenie z 5. apríla 2025
Petruska
Scéna a kostýmy: Peter Canecký
Dramaturgia: Eva Gajdosová
Svetelný dizajn: Igor Holovác
Choreografia a rézia: Igor Holovác
Petruska: Kristián Sorokác
Kúzelník: Vladimir Fristik
Balerína: Sofia Benkovská
Maur: Dominik Lukác
Dámy:
Dorota Bystrianska
Lenka Gondová
Ema Jirku
Kristýna Krepelková
Páni:
Matús Kotul'ak
Matej Oskera
Svätenie jari
Choreografia a rézia: Hana Vidová
Svetelný dizajn: Hana Vidová
Saman: Kristián Sorokác
Obeta: Viktória Purdeková
Sestra: Zuzana Demcáková
Priatel: Dominik Lukác
Dámy:
Kristína Bazányová
Kristína Cicáková
Lucia Halamová
Veronika Lenártová
Pavlína Sojáková
Páni:
Samuel Matas
Jakub Serence
Adrián Skácel
Adam Sobol
Matej Oskera
#igorholovac #hanavidova #petrushka #riteofspring #sluk #Petruška #Svätenie jari
